Súdy nie sú viazané návrhmi účastníkov ohľadom formy vyporiadania spoluvlastníctva. V procese riešenia zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva pritom môže byť zriadené vecné bremeno nezávisle od návrhu účastníka konania, pretože toto zriadenie je súčasťou procesu reálneho rozdelenia spoločnej nehnuteľnosti. Znalecký posudok a geometrický plán nie je viazaný výlučne na návrh žalobcu a z toho vyplýva, že v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva reálnym rozdelením pozemku môže súd aj bez návrhu skúmať, či reálne rozdelenie vyžaduje zriadenie vecného bremena vo vzťahu medzi novovytvorenými pozemkami a v tomto smere aj viesť znalecké dokazovanie.
Darovacie zmluvy patria k najčastejšie používaným bezodplatným právnym úkonom, pričom ich charakteristickým znakom je bezodplatnosť darovania. V praktickej aplikácii sa však občas stretávame so situáciami, keď darca viaže dar na určitý účel, ktorý má byť splnený obdarovaným, a následne pri porušení tohto účelu rieši právne dôsledky. Konflikt v takýchto prípadoch otvára otázku, či môže darca od darovacej zmluvy odstúpiť na základe nedodržania účelu daru, alebo či sa môže domáhať len vrátenia daru na základe všeobecnej úpravy o obohatení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sa touto problematikou zaoberal v rozhodnutí 4Cdo/142/2023, ktoré bolo publikované vo forme tlačového komuniké dňa 25. júna 2025.
Skutkový stav
V spore predmetného rozhodnutia NS SR šlo o spor o vyporiadanie nehnuteľnosti. Žalobca podal žalobu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k pozemku. Predmetný pozemok je podielovým spoluvlastníctvom viacerých osôb. Podľa žalobcu mal byť pozemok rozdelený tak, aby mohol jednotlivé časti vlastniť výlučne. Problém však spočíval v tom, že cez pozemok mali podľa súdu viesť prístupové cesty, ktoré mali slúžiť na prístup k rodinným domom a iným nehnuteľnostiam všetkých spoluvlastníkov a ich právnych nástupcov. Žalovaná strana poukazovala na to, že prístupové cesty majú historický pôvod a sú prakticky využívané všetkými spoluvlastníkmi, pričom ich vyriešenie nemožno ponechať bez zohľadnenia ich efektívneho využívania. Podľa názoru súdu prvého stupňa žalobca nepredložil konkrétne dôkazy ani návrhy na ich vyčlenenie geometrickým plánom alebo iné technické riešenie, ktoré by umožnilo pozemok reálne rozdeliť bez obmedzenia práva na prístup. Súd konštatoval, že existujú „dôvody hodné osobitného zreteľa“ podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pre ktoré nie je účelné spoluvlastníctvo zrušiť a žalobu žamietol.
Odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, a tak sa žalobca rozhodol podať dovolanie na Najvyšší súd SR.
Právne závery rozhodnutia
Najvyšší súd SR potvrdil, že konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva podľa § 142 Občianskeho zákonníka nie je striktne viazané návrhmi účastníkov konania a nemožno ho posudzovať čisto formalisticky ako bežný sporový proces. Zároveň zdôraznil, že ide o tzv. judicium duplex, v rámci ktorého má súd povinnosť hľadať reálne a vykonateľné riešenie vyporiadania spoluvlastníctva, a to aj mimo presného rámca návrhov strán.
Súd zároveň zdôraznil, že zásada kontradiktórnosti neznamená absolútnu a výlučnú dôkaznú povinnosť žalobcu, a to najmä v konaní o zrušení a vyporiadaní spoluvlastníctva, kde súd nie je viazaný len procesnou aktivitou strán a súd môže aj bez návrhu skúmať, či reálne rozdelenie pozemku vyžaduje zriadenie vecných bremien medzi novovytvorenými parcelami.
Najvyšší súd zároveň potvrdil, že nedostatočné, nepreskúmateľné alebo formalistické odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v podstatnej otázke (od ktorej závisí merito veci) predstavuje procesnú vadu, ktorá zakladá porušenie práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP.
JUDr. Matej Pláňavský
PLANAVSKY & PARTNERS s.r.o.
