JUDIKATÚRA – Musí súd vždy rešpektovať želanie maloletého dieťaťa? – Najvyšší súd SR (5Cdo/190/2018)

Dieťa má právo byť vypočuté, nie rozhodnúť spor

Právo maloletého dieťaťa vyjadriť svoj názor patrí medzi základné princípy rodinného práva. V konaniach o zverenie dieťaťa, úpravu styku alebo náhradnú osobnú starostlivosť sa preto často objavuje otázka, akú váhu má mať názor samotného dieťaťa a či je súd povinný rozhodnúť podľa jeho želania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v uznesení sp. zn. 5Cdo/190/2018 zaoberal práve touto otázkou. Rozhodnutie prináša dôležité vysvetlenie toho, akým spôsobom má súd zisťovať názor dieťaťa, aké sú hranice práva byť vypočuté a prečo samotné želanie dieťaťa nemôže byť jediným kritériom pri rozhodovaní.

O čo v spore išlo

Predmetom konania bolo zrušenie náhradnej osobnej starostlivosti maloletého dieťaťa.

Dieťa bolo dlhodobo zverené do náhradnej osobnej starostlivosti manželov, ktorí sa o neho starali. Postupne však dochádzalo k obnovovaniu vzťahov medzi maloletým a jeho biologickými rodičmi. Súd preto posudzoval, či je návrat dieťaťa do starostlivosti biologických rodičov v jeho najlepšom záujme.

Súdy nižších stupňov po vykonanom dokazovaní dospeli k záveru, že návrat dieťaťa k biologickým rodičom je vhodný. Pri rozhodovaní prihliadali aj na názor samotného maloletého, ktorý bol v konaní vypočutý.

Náhradní rodičia však podali dovolanie. Namietali najmä spôsob, akým bol zisťovaný názor dieťaťa, ako aj to, že maloletý nebol dostatočne informovaný o konaní a jeho dôsledkoch.

Názor dieťaťa je dôležitý, ale nie rozhodujúci

Najvyšší súd SR zdôraznil, že právo dieťaťa byť vypočuté vyplýva predovšetkým z čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa.

Účelom tohto práva je zabezpečiť, aby dieťa mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veciach, ktoré zásadným spôsobom zasahujú do jeho života. To však neznamená, že súd musí automaticky rozhodnúť podľa jeho želania.

Súd poukázal na to, že jeho úlohou nie je len zistiť, čo si dieťa praje, ale aj pochopiť, prečo si to praje. Musí posúdiť, či je názor dieťaťa slobodný, primerane vyspelý, nie je výsledkom manipulácie a či zodpovedá jeho najlepšiemu záujmu.

Inými slovami, právo byť vypočutý nemožno zamieňať s právom rozhodnúť.

Ako má súd zisťovať názor dieťaťa

Významnou časťou rozhodnutia je vysvetlenie spôsobu, akým má byť názor maloletého zisťovaný.

Najvyšší súd upozornil, že komunikácia s dieťaťom musí byť primeraná jeho veku a psychickej vyspelosti. Súd nie je povinný vysvetľovať mu všetky právne a skutkové detaily sporu, ale musí mu situáciu objasniť tak, aby bolo schopné vytvoriť si vlastný názor.

Osobitnú pozornosť venoval aj spôsobu kladenia otázok. Priame otázky typu: „U koho chceš bývať?“, „S kým chceš zostať?“, „Koho máš radšej?“ môžu dieťa vystaviť konfliktu lojality a vytvárať naň neprimeraný psychický tlak.

Preto by mal súd zisťovať názor dieťaťa citlivým spôsobom a snažiť sa pochopiť jeho vzťahy, potreby, pocity a rodinné väzby, nie len získať jednoduchú odpoveď na otázku, ktorého rodiča preferuje.

Musí byť dieťa informované o konaní?

Najvyšší súd sa zaoberal aj informačnou povinnosťou súdu podľa § 116 Civilného mimosporového poriadku.

Potvrdil, že dieťa má byť primeraným spôsobom informované o konaní a jeho možných dôsledkoch. Táto povinnosť však nie je absolútna.

Rozsah informácií musí vždy zodpovedať:

• – veku dieťaťa,
• – jeho rozumovej vyspelosti,
• – schopnosti pochopiť význam konania,
• – jeho psychickému stavu.

Cieľom nie je zaťažovať dieťa právnymi problémami dospelých, ale umožniť mu vytvoriť si vlastný názor na situáciu, ktorá sa ho bezprostredne týka.

Čo si z rozhodnutia odniesť

Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR potvrdzuje, že hlas dieťaťa má v rodinných veciach významné postavenie. Zároveň však jasne stanovuje hranice jeho procesných práv.

Z rozhodnutia vyplýva najmä to, že:

• – súd musí názor dieťaťa zistiť a primerane zohľadniť,
• – dieťa nemá právomoc rozhodnúť výsledok konania,
• – želanie dieťaťa nie je jediným kritériom pri rozhodovaní,
• – názor dieťaťa musí byť posudzovaný v kontexte jeho veku a vyspelosti,
• – spôsob vypočutia musí byť citlivý a nesmie dieťa vystavovať konfliktu lojality,
• – rozhodujúcim kritériom zostáva najlepší záujem dieťaťa.

Záver

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/190/2018 predstavuje významné rozhodnutie pri výklade práva maloletého dieťaťa byť vypočuté. Potvrdzuje, že názor dieťaťa nemožno ignorovať, no zároveň zdôrazňuje, že súd nemôže preniesť zodpovednosť za rozhodnutie na samotné dieťa.

Najlepší záujem dieťaťa sa neurčuje len podľa toho, čo si dieťa želá, ale na základe komplexného posúdenia všetkých okolností konkrétneho prípadu. Práve v tom spočíva úloha súdu pri rozhodovaní o budúcnosti maloletého.

Najčastejšie otázky klientov

Musí súd vždy vypočuť maloleté dieťa?

Nie. Dieťa má právo byť vypočuté, avšak spôsob zisťovania jeho názoru závisí od veku, vyspelosti a konkrétnych okolností prípadu.

Musí súd rozhodnúť podľa želania dieťaťa?

Nie. Názor dieťaťa je dôležitý, ale nie je jediným kritériom. Rozhodujúci je vždy najlepší záujem dieťaťa.

Od akého veku môže dieťa vyjadriť svoj názor?

Zákon nestanovuje presnú vekovú hranicu. Rozhodujúca je schopnosť dieťaťa vytvoriť si vlastný názor a primerane ho vyjadriť.

Môže súd názor dieťaťa ignorovať?

Nie absolútne. Ak súd názoru dieťaťa neprizná rozhodujúcu váhu, musí vysvetliť dôvody svojho postupu.

Je vhodné pýtať sa dieťaťa, s ktorým rodičom chce bývať?

Spravidla nie. Takáto otázka môže dieťa vystaviť konfliktu lojality. Názor dieťaťa by mal byť zisťovaný citlivým a primeraným spôsobom.